Nehody električiek v Bratislave, Jozef Gulík ml., edice Městská doprava

Nehody elektičiek v Bratislave, edice Městská doprava

Autor: Jozef Gulík ml.

Jaroslav Wagner – Dopravní literatura

Kniha (brožovaný časopis) má 104 stran a obsahuje 130 barevných i černobílých snímků a náčtrů.

Bratislava – hlavné mesto Slovenskej republiky. Vďaka tomuto štatútu sa môže pýšiť prvenstvom  vo veľkosti a pestrosti systému mestskej hromadnej dopravy. Jej mozaiku tvoria nitky autobusových, trolejbusových a električkových liniek, ktoré sa v centre navzájom prepletajú, aby potom osamotené vybiehali do periférií na všetky svetové strany. S neomylnou pravidelnosťou vyrážajú na svoje trasy stovky vozidiel, aby sa po náročnom pracovnom dni šťastne vrátili do vozovní. Niekedy však malá drobnosť a nepozornosť spôsobia, že sa prihodí niečo nečakané a šťastie sa zmení na nešťastie. Práve o tom bude naša publikácia, ktorá si bližšie posvieti na bratislavské električky.

Ich zrod siaha do konca 19. storočia, keď sa v roku 1893 vedenie mesta dohodlo s inžinierom Alexandrom Wernerom, ktorý spolupracoval s budapeštianskou firmou GANZ, na vybudovaní elektrickej železnice. Prvé skúšobné jazdy s novým dopravným prostriedkom sa uskutočnili 1. augusta 1895 a pre širokú verejnosť začal slúžiť od 27. augusta 1895. Prvá trať viedla od železničnej hlavnej stanice ku Dunaju, kde sa delila na dve kratšie vetvy, a prevádzku na nej zabezpečovala spoločnosť s názvom Pozsonyi városi villamos vasút, v skratke P.V.V.V. (Bratislavská mestská elektrická železnica).

Nasledujúce desaťročia priniesli množstvo zmien a inovácií. Električky sa prispôsobovali životu a život zas električkám. Sieť sa ďalej rozširovala, pribúdali nové trate – spočiatku jednokoľajné s výhybňami, neskôr prestavané na dvojkoľajné s ľavostrannou prevádzkou (od roku 1939 s pravostrannou); menili sa názvy prevádzkovateľa, inovovali vozidlá. Obdobia boli však rôzne, rozvoj sa striedal s úpadkom, a podobne sa žilo aj samotným obyvateľom Bratislavy, pre ktorých sa stala hrkotavá električka verným a spoľahlivým druhom na potulkách mestom.

Bezpochyby najťažšie časy so sebou priniesli obidve svetové vojny, ktoré pre prevádzku celej mestskej dopravy znamenali najmä stratu personálu, nedostatok materiálu, chaos v grafikone, a v neposlednom rade priame poškodenia tratí či vozidiel.

Po Druhej svetovej vojne, v roku 1949 prichádza všadeprítomné znárodnenie a Bratislavská elektrická účastinná spoločnosť (BEÚS) sa stala súčasťou nového podniku Dopravné závody Bratislava (DOZÁB), ktorý pod svoje krídla prevzal všetky druhy mestskej dopravy. V roku 1953 prichádza ešte administratívna drobnosť, keď bol tento názov pozmenený na Dopravný podnik mesta Bratislava (DPMB).

Od tohto míľnika začína naša zbierka nehôd a úrazov z električkových tratí, ktoré nechcú a ani nemôžu byť úplným a komplexným prehľadom týchto udalostí. Ide skôr o symbolický výber zo širokého spektra, určený najmä pre milovníkov mestskej dopravy a dejín hlavného mesta Slovenska. Jeho cieľom je priblížiť dávnu atmosféru a oživiť spomienky na časy vtedajšej Bratislavy a jej starých električiek týmto, tak trochu iným pohľadom.

Nie náhodou sme si zvolili práve jedno z najzaujímavejších období, kedy staré dvojnápravové motorové vozne postupne odovzdávali štafetu novým vozidlám, dodávaným DPMB od roku 1957 (T 2), 1964 (T 3) a 1969 (K 2). Dve desaťročia trvajúci pohľad potom uzatvárame takmer súčasne s ukončením riadnej prevádzky starých električiek v Bratislave, ktoré sa udialo v piatok 31. mája 1974.

Napsat recenzi